Raz mi jeden kamoš povedal, že článok do časopisu sa musí začať v polovici nejakej dramatickej scény, ktorou na úvod začnem, preruším a potom môžem písať ako to bolo od začiatku aby som plynule zase došiel k tej dráme, ktorú v závere dopoviem. Že tak musím nalákať čitateľa.

Antarktída foto Tomáš Galásek

Tak dobre, keď to vravia že je taká doba treba ísť s ňou. No lenže pre článok do Horolezca by bolo treba dramatizovať niečo z lezenia a počas tejto akcie sa nič lezecky dramatické nestalo. Skôr išlo o drámy moreplavecké, paraglidistické, alebo klasicky dobrodružné. Tak čím mám začať?

Na niečo som si predsa len spomenul, takže toto by mohol byť ten dramatický úvod:

Kapitán Jiří Denk vystupuje o piatej ráno z malého motorového člnu na plachetnicu Altego 2 a zúfalo volá po teplom čaji. Je úplne skrehnutý a celý sa trasie od zimy. Bol vysadiť Miša a Ďura k ich panenskému kopcu. Lenže Antarktický vzduch, čistý ako krištáľ, nás všetkých zmiatol a vzdialenosť lode od miesta vylodenia na protiľahlom brehu zálivu bola v skutočnosti trojnásobná oproti našim odhadom. Plavba tam a nazad trvala 2 hodiny a tak náš kapitán, čo oboplával svet, neplánovane, ale zato na kosť premrzol. O ďalšie dve hodiny už zase fungoval, ďalekohľadom sledoval pohyb našich hviezdnych blondiakov a neustále opakoval „To jsou borci, kurňa, to jsou borci“.

Mišo bleskovo naťahoval dĺžku za dĺžkou, Ďuro ho nasledoval. Dve malé oranžové bodky, v nádhernej bielej línii vedúcej priamo nahor, povedľa jemne vystupujúceho piliera kopca, o ktorom sme v tom čase nevedeli absolútne nič. Len to, že sa nachádza na pevninskej časti Antarctic Peninsula (to znie super, keď je to v angličtine, lepšie ako na Antarktickom poloostrove). O ďalšie dve hodiny mi Mišo hlási do vysielačky, že sa mierne zapráskal v užšom žľabe, ktorý končí neodistiteľnou skalou, tak sa asi 50 metrov vracia dole a pôjde trocha zľava. Dobre, idem si urobiť aj ja čaj a keď sa pozriem po chvíli do ďalekohľadu na Miša zisťujem prekvapene, že už má zase rovnakú výšku ako keď začínal zostupovať, len je o kúsok naľavo. Je mi jasné že sa tam na bezpečnosť príliš nehral. Dolieza k snehovému preveju, ktorý ukončuje líniu po vrcholový hrebeň. Čakám nejaké zdržanie, veď Mára hovoril, že tie preveje sú niečo medzi pieskom a cukrovou vatou. Ale zdržanie nenastalo, prevej preliezli konštantou rýchlosťou. Kapitán zase čumí do ďalekohľadu a mrmle „To jsou borci, kurňa, to jsou borci“. Za chvíľu už bežia štýlom „na Ueliho“ po hrebeni k vrcholu a hlásia, že sú hore. „To jsou borci, kurňa, to jsou borci“, volá zase Jirko.

Ďuro si berie vysielačku a vzrušene oznamuje, že má obavy z vetra. Pýta si od nás údaje o jeho sile a smere. Pozriem na lodný vetromer a hovorím „rýchlosť 7 uzlov a smer uvidíš podľa toho, ako je natočená plachetnica“. Ďuro chytí nerva a zreve: “plachetnicu ledva vidno, čo si myslíš, že na malej bodke medzi kryhami vidím jak je natočená?!“. Aha, mi nedošlo že len tu na lodi máme ďalekohľad. Tak musím vyjsť z teplej kajuty do studeného kokpitu, pozrieť na kompas a mapu aby som mu dal údaj. O pol hodinu mu to musím zopakovať. Ďuro sa stále nerozhodol, či poletia. Bojí sa urobiť toto rozhodnutie, kde by chyba v jeho odhade poveternostných podmienok mohla viesť k fatálnym následkom. Tak sa chvíľu nič nedeje. Až zrazu oznamuje, že Mišo už letí a on ide za ním. A Jirko zase kričí to svoje “To jsou borci, kurňa, to jsou borci“…

Tak, to bol ten dramatický úvod, ktorý týmto prerušujem a môžem prejsť k tomu, ako to začalo.

Bolo to tuším začiatkom októbra a my si sedíme s Mišom na terase v jeho mestskom paláci na námestí v Spišskej Novej Vsi. Klasickú pohodu s vínkom a cigarou naruší jeho opatrný návrh, že čo by som povedal na Antarktídu a Patagóniu? Plachetnicou cez Drakeov prieliv a späť. Vraj Everest námorníkov. S pár Čechmi na čele s Márom Holečkom, plus on s nejakým nedoštudovaným lietajúcim zázrakom. Je vraj ešte jedno voľné miesto. Samozrejme som to hneď zavrhol, veď kto normálny by sa tam s ním trepal.

O päť minút sa o tom zase bavíme a Mišo už aj vyťahuje laptop a hľadá videá o plavbe z Ameriky do Antarktídy. Pozerám sa na to šialenstvo a som rád že som hneď odmietol, aby bolo jasné, že nie je dôvod niečo riešiť. Zakrátko na stole pristála ďalšia fľaša vína a kým sme ju dopili mali sme všetko jasné. Termíny, ciele, ceny, letenky, matroš… všetko. Dokonca aj telefón domov a povolenka od manželky bola vybavená ešte v ten večer počas vyprázdňovania tej istej fľaše vína.

Z Ushuaje sme vyplávali večer 27.12.2017. Po pár míľach plavby pokojným Beaglovým kanálom nám majiteľ a kapitán dvojsťažňovej plachetnice Jiří Denk dáva prednášku o živote, čo nás čaká a čo máme robiť na lodi. Prednáška začína výstrahou pred ponorkovou chorobou, pokračuje technickým vybavením lode a končí vetou: „Chlapi, stát se múže všechno, múžeme i umřít“. To sme aj trocha zamĺkli, musím priznať, ale keďže medzi sponzormi expedície je aj výrobca známeho Tatratea tak zakrátko táto deprimujúca veta upadá do zabudnutia.

Tatratea došiel asi deň po pive. A To došlo už po 4 dňoch. Nepredstaviteľnú logistickú chybu muselo zachraňovať víno a tvrdý alkohol rôzneho pôvodu (staré lodné zásoby, čosi z obchodu, domáce pálenky, vykšeftované fľaše počas plavby a pobytu v Antarktíde, dary získané počas plavby a návštev polárnych staníc atď.).

O plavbe cez Drakeov prieliv do Antarktídy sa nie je nutné obšírne rozpisovať, nahradí to opis plavby nazad, o ktorom sa tu zmienim neskôr. Zatiaľ stačí spomenúť, že Ďuro veľmi skoro oľutoval svoje rýchle rozhodnutie, že jeho miesto bude v salóniku. Áno, aj podľa mňa je salónik najlepším miestom na lodi ale v Chorvátsku a nie tu. Ďuro trpel morskou chorobou a aj spoločenským životom na lodi, kedy my, menej náchylní na závraty sme samozrejme využívali salónik v čo najväčšej možnej miere. A tak Ďuro okrem toho, že neustále grcal a bledol, vôbec nespal, lebo nemal kde. Dúfal, že zastaneme na chvíľu na Hornovom Myse, ale náš kapitán má zakázaný vstup na Chillské územie. Nedávno sa pozabudol, že tuto je ešte poriadny svet, kde úradníci poctivo plnia predpisy a kde sa dodržiavajú zákony bez debaty. Nie ako v krajinách „civilizovanej“ a bezbožnej západnej Európy.

Poďme si v krátkosti opísať členov posádky:

Horný ľad zľava: Tomáš Galásek, Ďuro Koreň, Mirek Dub.

Dolný rad zľava: Martin Suchý, Michal Sabovčík, Marek Holeček, Martin Bauer, Jiří Denk

Jiří Denk – kapitán a majiteľ lode. Skorý päťdesiatnik, ktorý sa rozhodol zmeniť svoj život a žiť dobrodružstvom. Predal firmu, kúpil loď a plaví sa po svete. V Antarktíde je 4. krát. Vegetarián, trochu pankáč, trochu filozof. V situáciách kedy je šťastný, alebo nadšený dokáže hodiť za hlavu všetky starosti, bezpečnostné predpisy a aj zmysel pre zodpovednosť. Zvláštne znamenie: je úplne imúnny voči potravinám po záručnej dobe.

Martin Bauer – pravý rocker zo starej školy. Fantastický spevák a gitarista. Skrytý improvizačný supertalent. V Česku ani zďaleka netušia aký klenot 40 rokov poriadne nedocenili. Vďaka nemu sme bodovali na každej párty. Jeho vulgarizované verzie textov piesní majú tú smolu, že sa nedajú zverejniť, inak by to boli megahity. Rovnaké perly by boli ním pomenované zvieratá, vtáky a geografické útvary. Bol aj jedným z troch záložných kapitánov na lodi a tak nadobudol oprávnený pocit, že sa musí k všeličomu vyjadrovať. Ešte Mišo a ja sme námorní kapitáni, ale zďaleka sme popri Martinovi nejaké šance na vyjadrovanie sa nemali.

Mirek /Míra/ Dub – geniálny parťák do nepohody. Jeho večný úsmev som po pár dňoch podozrievania, či sa nejedná o pózu musel označiť za úprimný. Mára to samozrejme vystihol lepšie, keď povedal, že „ten ho má našroubovanej“. Míra sa nikdy nepokazil lezecky, ľudsky ani technicky a nemohli sme mať lepšieho účtovníka expedície ako bol on. Mal charakteristický bojový pokrik „ Ble-ble-lelele“, ktorý by mu závideli Louis de Funes, aj František Filipovský, na ktorých sa Míra čím je starší tým viac začína podobať. Že grcal v Drejkáči? Aj to bolo v pohode lebo on aj grcal s úsmevom.

Marek /Mára/ Holeček – modelka výpravy. Nikto sa tak pedantne neholil, nikto si každé dva dni neumýval vlasy ( a to je na lodi v Antarktíde hotová ceremónia umyť si vlasy), nikto nebol tak pekne oblečený, nikto sa nemohol ani zďaleka priblížiť množstvu záberov na ktorých sa ocitol. My všetci sme normálne páchli, iba Mára voňal. Žijúca, chodiaca a hovoriaca česká lezecká legenda, masa energie stojaca na okyptených nohách s iskriacimi očkami. Tvrdý konkurenčný boj na Českom outdoorovom mediálnom trhu zvláda úplne prirodzene, až hravo. Vzletné súvetia či kvetnaté básnické motívy, ktorými je preslávený sa mu dokážu len tak hocikedy vynoriť z hrdla, hlavne keď pred sebou máva neodmysliteľnou plechovkou od piva. Rozdiel medzi nami a Márom je, že keď na nás svietilo slnko tak Máru „pohladili sluneční paprsky“, keď my sme stúpali na vrchol snehovým žľabom tak Mára „stoupal k nebi bělostným úžlabím“, keď my sme mali nočnú službu počas búrky v Drakeovom prielive, tak Mára „překračujíc nehybná těla členú posádky vystoupil ke kormidlu a s vlajícími vlasy v pekelné bouři nasměřoval loď vstříc všem živlúm Drakeovho prúlivu“…

Tomáš Galásek – režisér a kameraman. Trafil sa v obore, ale nie v povolaní. Mal by ostať pri filme, no nie ako režisér, ale ako herec. Hodil by sa do tragédií, alebo by mohol hrať tragické roly v komédiách. Je to človek s najčitateľnejšou, najúprimnejšou tvárou akú som kedy videl. Obrázok jeho utrápenej tváre keď ho pristihol veliteľ argentínskej polárnej stanice ako im nevedomky ciká do zásobníka s pitnou vodou sa stal kultovým okamihom expedície a ostane navždy zapísaný v našich pamätiach. Galásek je miláčikom a úplným protikladom Máru v tom zmysle, že pokým Máru milujú všetci bohovia a strážia všetci anjeli, tak na Galáska sa všetci bohovia a anjeli vykašlali a zabudli. Starostlivo si buduje image nedoceneného (rozumej geniálneho) umelca. Poneviera sa po expedíciách s kamerou už štvrťstoročie a všetko dal do filmovania. Dnes má po štyridsiatke a zisťuje, že nič nemá len tie filmárske krámy, ktoré sú aj tak iba požičané od sponzorov. Tu mi nedá nespomenúť na kultový okamih expedície číslo 2, kedy Galásek vyčaril najzúfalejší možný ksicht pri pohľade z lode do oceánu v okamihu, kedy mu do neho padol dron s kamerou a ťažko natočenými zábermi. V jeho tvári sa odrážali všetky sprievodné pocity nešťastia ako zúfalstvo, beznádej, panika, hystéria, strach, zdesenie a bolestné utrpenie. Tento Oscarový moment som sa o mesiac neskôr snažil popísať Hudymu pri pohári vína v Chaltene v Patagónii. Hudy ako sponzor expedície a majiteľ toho drona sa chytal za brucho dobrú pol hodinu, keď si to predstavoval. Galáskova genialita tkvie v schopnosti baviť ľudí okolo aj v časopriestore.

Juraj Koreň, chlapec a letec z Kremnice, čo si sám vymyslel divnú prezývku Ďurifuk a vyprosil si od nás dokonalú prezývku Zajac. Chudák mladý chalan, pobehujúci neustále onálepkovaný nadrozmernými reklamnými nápismi, pripomínajúcimi jedno ušaté zvieratko, narazil na partiu svetaskúsených borcov, ktorí si ho neustále doberali lebo spĺňal kritériá ideálneho objektu. Bol najmladšie ucho a uši mal vylepené všade možne. Keby som bol ja sponzor, tak snívam o partnerovi, ako je Ďuro. Hrdo a vznešene nosil všetky tie onálepkované handry, svedomito plnil reklamné záväzky, točil, fotil, zaznamenával čo sa dalo a kedy sa dalo. Nestretli ste ho vo voľnom čase, lebo on vymazal tento termín zo svojho Matrixu. Ďuro totiž žije jeden a ten istý život tri krát. Raz to zažije, druhý krát to pozerá na videu (dokáže si nahrať naozaj všetko…) a tretíkrát o tom píše, alebo si o tom píše, alebo to niekam píše… Je neustále connected. Odfotiť Ďura bez káblu, alebo bez nejakej digitálnej hračky (telefón, satelitný telefón, kamera, GoP ro, laptop, a podobne) je takmer nemožné. Rovnako nemožné je nájsť v dosahu jeho gigantického akčného rádiusu voľnú zásuvku na nabitie si blbého mobilu. Ďuro obletel sám na padáku skoro pol sveta (v tomto veku unikát), no tu sa jeho ohromný ťah na bránu tvrdo zrazil s expedičnými ťažkotonážnikmi, s ktorými to naozaj nemal ľahké. Napriek tomu sa presadil a čo sa týka športovej stránky – nesklamal.

Michal Sabovčík – Spišský patriot, navonok plachý chlapec, no v jadre pravý, tvrdý, až extrémne férový chlap. Všetko dokáže, všetko zvládne, vždy sa správne rozhodne a to aj za Vás a Vy si to ani nestihnete uvedomiť. Zrazu s ním niekde ste, niekam za ním idete, niečo pre neho robíte a ani Vám to hneď nedôjde. Prečo som vlastne prehýril poslednú noc v Buenos Aires pred odletom, keď som bol už naozaj totálne unavený? Lebo Mišo položil otázku spôsobom: „Už ideme spať do tej zatuchnutej izby, abo dáme vonku cervezas?“. Áno, až vtedy som si uvedomil, že mi vadí smrad v izbe bez okien a klímy v hoteli Bolívar z koloniálnych čias, ktorá bola síce krásne zariadená, no od toho zariaďovania už ubehlo 150 rokov. A tak si Mišo v tú noc ešte vychutnal 5 cervezas a mal pri sebe aj parťáka. Na expedícii žiarila naplno najmä jeho kuchárska hviezda. Spočiatku som sa tvrdo presadzoval ako podkuchtík (aby som ako on nemusel umývať riad), ale postupne mi Mišo odoberal každú pomocnú prácu. Nedobre som krájal cesnak lebo on ho chcel „zrobiť“ na mesiačiky. Nedobre som krájal ani cibuľku, on chcel „na kocečky“. Zemiaky som nemohol rozrezať, bo jemu „by trebalo“ menšie. Koreniť som nemohol, lebo „ta ňe zos totej fľaštičky“, až som smel robiť iba to posledné – strúhať syr a aj to si neodpustil otočiť mi strúhadlo na inú stranu. Všetku slávu vždy zožne sám (Slovenskí špičkoví lezci by o tom vedeli povyprávať) a to preto, že si ide vždy prvý svojou vlastnou cestou. Vraj je extrémne húževnatý, ale na tejto expedícii nebolo ako a s kým túto jeho danosť overiť, nemusel ísť podľa mňa ani na pol plynu. Všetko mu išlo a vyšlo len tak – by the way. Však aj prachy na tento podnik vybavil on a to tak, že povedal Ďurovi „Dám Ti svoje meno a Ty zožeň sponzorov“.

Posledný som ja – Martin Suchý. Nemôžem o sebe sám nič písať, nebolo by to korektné (och aké hrozné slovo), tak skopčím odkaz čo o mne napísal môj dobrý kamarát v súčasnosti už motorkár Dodo Kopold – a nebojím sa ho tu takto nazvať, dokonca som na to hrdý! Dodo napísal k mojej fotke na ceste k Cero Torre toto: „To je Pán stavbyvedúci na mieste kam chodia len najlepší z najlepších a ich šanca je tak 1:5. Megaultrabrutalmasakrálny stavbyvedúci, z každej strany fešák, najlegendárnejší, najšikovnejší, najkrajší, najlepší. Keď povieš nabudúce Pán stavbyvedúci, tak musíš zatajiť dych a radovať sa z toho, že dačo také existuje.“

Myslím, že to skoro vystihol a kto chce môže si to overiť u mňa na fejsbúku. Dodám len, že sa považujem za už len občasného horolezca, že už len robím, chodím po doktoroch s kolenami a chrbtom, učím svoje deti lyžovať a nemám už žiadne lezecké ambície, až pokým si zase nesadnem s týpkami ako je Sabovčík, Rabatín, Čmárik, alebo Žemlička ku fľaške vína…

Toto osemčlenné zoskupenie navzájom nezlučiteľných osobností zaplnilo 5 a pol miestnu plachetnicu Altego 2 so všetkým horolezeckým, lyžiarskym, snowboardovým a leteckým pakšamentom, plus obrovskou hromadou kufríkov a obalov s audiovizuálnou technikou na dva filmy a 250.000 záberov z neopakovateľnej Antarktídy. Každučké voľné miestečko bolo vyplnené jedlom a najmä pitím a keď sa ešte predsa len našlo kúsoček miesta tak sa zase doplnilo pitím. Niektorí sme mali pocit, že pitia je stále málo, tak aj v posteliach sme vyplnili pár miest fľašami rôznych % bodov. Kapitán Denk sa nestačil čudovať a prehlásil, že „tohle nemúže vypít 8 členú posádky“. Mišo sa okamžite ozval s tým, že len 7, lebo Ďuro moc nepije. Nám ostatným hneď odľahlo.

Prvé pristátie pri starom vraku na ostrove Enterprise spôsobilo prvú paniku a prvý kontakt s realitou nášho plávajúceho BC. To nie je ako na pľaci niekde v horách. Nič ti nesmie padnúť z lode a hlavne na loď, lebo kapitán zúri. Na nič nesmieš stúpiť. Nemôžeš chodiť v lyžiarkach, alebo vibramkach po lodi. Všade sú plasty, okienka, lodná treláž, teakové drevo, prístroje a zariadenia… A 7 nabudených chlapov sa jeden cez druhého naťahuje a preťahuje a podáva si vercajk, a hundre, a do toho Galásek so statívom, dronom a kamerami. Za ním Zajac – pardón, to už sme nesmeli – za ním Ďuro s GoPro, foťákmi a satelitným telefónom. Keď si niečo zabudneš v kajute a chceš ísť pre to máš smolu, alebo si vypočuješ 7 poučiek od siedmych mudrcov ako si nemáš nič zabúdať, lebo sa tu nedá hýbať. Potom ale aj ty 7 krát vyslovíš podráždenú poučku o tom ako si niekto nemá niečo zabudnúť, lebo sa tu nedá hýbať. A keď už máš pocit, že si pripravený a stres sa skončí nastane situácia s názvom „Alík“…

Alík je malý, hliníkový – teda alumíniový čln – teda Alík. Je to hrdina, lebo sa vozí na plachetnici na extrémne plavby okolo sveta (aj po Antarktíde), hoci je určený pre používanie na rybníkoch s doporučením max. 50 m od brehu. Takže niekoľko stonásobne prekračuje svoje možnosti. Je to veľmi motivujúce. Má mať aj motor, ale dozvedáme sa, že ten náhradný je pokazený a druhý je úplne nový a ešte neodskúšaný. Že nie je isté, či funguje. Kapitán nám hrdo oznamuje, že má pádla a budeme sa preplavovať pomocou pádiel. Nepáči sa nám to, ale čo už… Potom kapitán nájde pádlo. S vytreštenými očami pozerám na ten jemnulinký kúsok rúrky s plastovým listom na konci. Kde som to už len videl? Aháááá, už viem – keď som kupoval malému také plávajúce koleso v Dráčiku bolo to k nemu pribalené v krabici. Jasné, poznám to bazénikové pádielko! Bože, to vážne sa mám s touto hračkou pre 5 ročné deti prepádlovať z lode na breh v najdrsnejších podmienkach planéty?!

Alík bez záťaže znesie noc priviazaný o loď bez ujmy. Keď do neho nasadnú 3 osoby je jeho horný okraj asi tak 5 – 6 cm nad morom. Ale my sme odvážni a tak chodíme štyria + matroš. Treba byť rýchly, lebo vypúšťací vodný otvor netesní a do Alíka tečie voda. Hlavne nič ostré na Alíka nesmieš položiť, lebo ho otvoríš ako konzervu. A bez Alíka by sme boli v prdeli.

Takto dezorganizovane vletíme na Enterprise. Mára sa vrhá na roztápajúcu sa stenu ľadovca. Vytiahne prvú Antarktickú dĺžku. Za ním Míra a ešte to stihne aj kapitán Denk vo svojej životnej lezeckej premiére. Hodinku na to sa asi 100 metrov napravo s rachotom zosype časť tej ich ľadovcovej steny na kamennú pláž a do mora. Ako výstraha dobré.

My, Slováci, sa na lyžiach vyteperíme na jeden z dvoch, navyše ten nižší, zaoblený snehový vrchol ostrova a robíme vrcholovú fotku na bode okolo 180 m nad morom. Už len pre tú prču, že ide zrejme o najnižší zdokumentovaný vrcholový záber v dejinách JAMESu. Pre nás je to prvý dotyk s Antarktídou, chceli sme si ju omakať a všetko poriadne nacvičiť – aj selfie ksichtenie.

V zátoke pri vraku kotvia ešte Poliaci a Chilania. Večerná párty na Poľskej lodi Selma je samozrejme korisťou šarmom prekypujúceho Martina Bauera a jeho hudobných schopností. Ďuro ohlási narodeniny, no spať ide aj tak medzi prvými. Všetko si to predsa musí popozerať.

Ráno sa presúvame na Chilskú polárnu stanicu Gonzales Videla, ktorá je už na skutočnej pevnine. Večer sme tam a Ďuro vzrušene poskakuje a máva, lebo je šťastný, že je prvý na brehu, ktorý obýva kolónia tučniakov. Ani mu nevadí, že na fotkách a videách budú jeho sponzorské logá zaondiate od exkrementov tučniakov.

Ďalší deň sa už schyľuje k vážnej akcii. Oproti nám sa z mora dvíha náš prvý skutočný kopec. Ďuro chystá padáky a celý paraglidistický pakšament, samozrejme doplnený o všetky audiovizuálne serepetičky. Kontroluje Galáska a jeho drona. Chce mať tip-top zábery z hora. Dron musí byť presne tam kde ho chce mať. Mišo si medzitým užíva fotenie s tučniakmi a má v paži. Míra, Martin a ja čakáme na lyžiach. Martin má ten rozlomiteľný snowboard, tak to sú vlastne tiež teraz lyže. Mára ostal na lodi zo svojou garderóbou na umývanie vlasov a holenie.

Po nejakej hodinke už všetci stúpame k vrcholu (škoda, že s nami nie je Mára, to by sme sa mohli „vznést až k nebesím“). O počasí a okolitej scenérii som domov poslal správu, že sa jednalo o najkrajší deň v histórii zemegule, tak neviem ako to ešte opísať. Asi v strede kopca sa to zostrmuje a dávame mačky. Som pred Sabovčíkom a prešliapávam stopu. Mám z toho takú radosť, že vykonávam pohyb navyše a vyberám z vrecka mobil, ktorým túto udalosť pod sebou odfotím. U mňa málo vídaný jav, to fotenie počas akcie. Radosť z prvenstva na svahu mi trvá asi 10 minút, lebo potom okolo prefrčí lokomotíva z depa v Spišskej Novej Vsi, na ktorú sa nestihnem napojiť. Na vrchole som 5 minút po ňom, už tam aj stihol nájsť a označiť trhlinu (o 15 minút po tom sa do nej ortuťovitý Ďuro aj tak prepadol) a je prichystaný na odlet.

A tu zrazu sa do vysielačky ozve Galásek, ktorý pochystal filmovú techniku, že už je konečne na mieste a že “se z toho tučňáčího smradu asi poblije”. Všetkých zase pobavil, veď kto iný sa po prvom dotyku s Antarktídou v najkrajšom počasi a pri prvom pohľade na najroztomilejšie zvieratko planéty dokáže dostať do depky ak nie on? Nasleduje pár šťavnatých relácií vo vysielačkách medzi Galáskom a Ďurom, ktorí si láskyplne nadávajú počas synchronizovania letov drona a ich dvoch s Mišom.

Konečne sa Ďuro s Mišom spúšťajú asi 10 metrov nižšie na lyžiach, padáky sa im nafúknu a letia.  Nastáva iná dimenzia vizuálneho zážitku. Už som tu spomenul že ten deň bol najkrajší v histórii zemegule a oni do tej pohľadnice tíško a na dzovku vleteli. Po pár okamihoch sa dva žiarivo biele padáky dostanú nad Antarkticky modrú farbu morského zálivu a vytvoria taký kontrast, že slovo gýč je len tieňom opísania tohto momentu. Vizuálny orgazmus ešte doladí asi dvojsekundový odlesk slnka na Mišových lyžiach. A my – smrteľníci sa spustíme strmými svahmi tohto asi 650 m vysokého kopca z druhej strany dolu za nimi. Že aká nuda je toto freeride lyžovanie oproti lietaniu? Už dávno som sa na lyžiach tak nenudil. V hlave mám dlho obraz Ďura a Miša ako letia. Len tak si letia, v Antarktíde…

Mára odporúča presun na Port Lockroy, k ostrovu – Wiencke. Vraj sú tam fantastické kopce pre všetkých – lezcov, lyžiarov aj letcov. Navyše je tam stará Britská základňa so štyrmi babami. Jasné, ideme! Lenže tie 4 babizne furt niečo mali, a nechceli nás pustiť na návštevu. A keď k tomu konečne došlo, tak sme meškali a boli naštvané. Ale za to sme naozaj nemohli, Alík poháňaný vpred hračkárskymi pádielkami robil čo mohol. Stanica Port Lockroy dnes slúži ako múzeum a musím povedať, že sa oplatilo tam zájsť. Pýtali sme sa tých štyroch ženských, že akú oni majú vlastne funkciu a dozvedeli sme sa, že skúmajú, aký vplyv má na chovanie tučniakov stretnutie s človekom. Na otázku, že čo zistili odpovedali, že zatiaľ si žiadne vplyvy na tučniakoch nevšimli tak výskum pokračuje ďalej. Tretí sektor – nadácia. Uvažujeme s Mišom, že či si tiež na Antarktíde nevybudujeme polárnu stanicu?

Schyľuje sa k skutočnému a vážnemu športu. Mára s Mírom vyrazia a 30 hodín je od nich kľud. Zisťujeme, že si nezabudli len jedlo, ale aj vysielačky. Zato sú nabití kamerami a pamäťovými kartami.

Mišo s Ďurom nezabudli na nič, no aj tak sa asi po 8 hodinách od ich odchodu z lode ozývajú, že ten ich kopec je neleziteľný. Sneh sa zmenil na kašu, všade lavíny, skala extrémne rozbitá. Chcú sa presunúť k vedľajšiemu hrebeňu Wall Range a skúsiť nájsť niečo tam. Lenže ak to majú stihnúť, nesmú sa zdržiavať s návratom na loď a potrebujú spacáky, jedlo, varič a ešte pár vecí, najmä nesmiem zabudnúť asi pol kilovú dobíjačku, aby Ďuro nezhynul od nepripojenia nejakých kamier. Tak im to balím a vyrážam k tomu hrebeňu.

Alík ma hodí k brehu (už má motor, Poliak zo Selmy nám ho opravil). Miesto vylodenia je pod skalou, na ktorej má hniezdo agresívna vtáčia dvojica, čo stráži mladé, tak opatrne prechádzam zľava. Potom chvíľu po stopách lyží a mením smer k ľavému hrebeňu. Zazriem v diaľke dve bodky, ktoré sa asi pohybujú. To budú oni. Tak sa vidíme. Stúpam po širokánskom zamrznutom ľadovci medzi dvoma horskými masívmi, na konci ktorých je z každej strany more. A za morom ďalšie horské masívy. Alpy za Alpami, napadlo mi. Nechávam chlapcov pod hrebeňom a vraciam sa na loď. Je asi polnoc, no stále je vidno a všetko je jasné.

Na druhý deň okolo obeda už ujúka Ďuro do vysielačky, že to majú. No super. Konečne bude kľud, dúfame. Mišo je ale nejaký strohý, tuším, že asi niečo nebolo ako malo byť. Na loď sa vrátili tesne za sebou obe dvojice. Míra má rozbitý nos, čo ostro kontrastuje s tým jeho večným úsmevom, ale inak sú všetci OK. Mára s Mírom dali novú cestu a Mišo s Ďurom vyliezli a zleteli Antarktický kopec. Už tak ako chceli – horolezecky. Ale po chvíli mi Mišo ukazuje fotku v mobile. A kurňa!!! V ceste našli staré štandy. Sen o panenskom vrchole sa rozplynul. Ani výška nebola ideálna, 850 metrov sa mu málilo.

Hľadá sa nový cieľ pre prvý zo siedmich panenských vrcholov na prvom zo siedmich kontinentov projektu SEVEN VIRGIN SUMMITS! Musí byť na pevnine, musí mať 1000 a viac metrov a nesmie byť vylezený. Jasné zadanie pre kapitána Denka. Ten konštatuje, že o 24 hodín má prísť silná víchrica. Všetky lode odplávali do lepších a zakrytejších kotvíšť, ako napríklad súostrovie Melchior. Ale tam my nechceme, je to cesta naspäť a my potrebujeme nájsť ten kopec.

Za 24 hodín sa dá kadečo stihnúť. Napríklad ešte jeden malý kopec zletieť a zlyžovať. Samozrejme reklamne, s Galáskovým dronom nad hlavou a pred namierenými mega-objektívmi stojacimi na statívoch na brehu. Asi 500 metrový fešák sa nám dvíha blízko zátoky. Ideme s Mišom a Ďurom k nemu. Keď si pod úpätím kopca dávam lyže na batoh, kričí mi Mišo asi z tretiny snehovej pláne, že je to ľad. Kurňa, tak idem pozrieť trocha zľava. Stúpam hore asi 150 metrov a je to rovnaké. Z tejto strany na lyžiach je to nemožné. Vraciam sa dolu a Ďuro zneužíva toto moje rozhodnutie na to, aby som im zniesol ich lyže k loďke. No po polovici cesty sa ozve Mišo, aby som tam jeho výstroj nechal aj so smerovníkom vetra. O pár minút som pri Galáskovi a zas počúvam tie isté vulgarizmami okorenené milostné relácie medzi ním a Ďurom, ako na Gonzales Videla. Umenie si žiada svoju daň. Dron vybzučí ponad kopec a šuhajkovia zase letia. Tento krát ide prvý Ďuro. Za pár minút už robí tie svoje filigránske otočky tesne nad našimi hlavami a pristáva. Potom dorazí aj Mišo trocha priamejším letom. Zábery máme, Ďuro je spokojný. Zase mu to vyšlo.

Ešte v ten istý deň vystupujem s Ďurom na ten istý kopec, ale z opačnej strany zálivu. Tesne pod vrcholom nás zastihne očakávané pravé Antarktické peklo. Doteraz som nevedel nič o katabatickom prúdení vetra tak teraz už viem, že to je keď na teba parťák vreští zo vzdialenosti dvoch metrov a nepočuješ ho. S námahou zostúpime do sedielka a nasadzujeme lyže. Lenže Ďuro nenasadí, lebo má Mišove lyžiarky a tie mu nepasujú. Na vine je samozrejme sponzor, lebo im dal úplne rovnaké a ja lebo som mu ich pri tom ich prvom výstupe zle zobral. Tak Ďuro pajdá dole brehom a ja na lyžiach. Z lode nás Mišo naviguje vysielačkou pomedzi trhliny do bezpečia. Nalodenie na Alíka ešte skomplikuje vzrušený tuleň, o ktorom nemáme potuchy, či sa chce len hrať, alebo nás prevrátiť a zožrať. Hlavne Galásek je vyplašený a rozdumuje, či je lepšie keď zahynie pomalou smrťou vo víchrici na brehu, alebo rýchlejšou smrťou v ľadovej vode a v zuboch tuleňa. Nakoniec sme na lodi a chudák Galásek je stále nešťastný, lebo s treťou alternatívou, že zahynie počas víchrice na stroskotanej lodi nepočítal.

Áno, tá noc bola ťažká. Visiac len na kotve v otvorenej zátoke čelíme vetru okolo 60 uzlov a sme obuchávaní a tlačení mohutnými ľadovými kryhami, ktoré nám môžu spôsobiť naozaj vážne problémy. Niekoľko krát sa nám uvoľňuje kotva a posúva loď – nič príjemné.

Projekt Seven Virgin Summits doposiaľ nemá plnohodnotný Antarktický cieľ. Plavíme sa na blind okolo Antarctic Peninsula a skúšame ho uloviť. Páči sa nám množstvo kopcov, ale stále je nejaký zádrheľ – nedá sa kotviť, nedá sa vylodiť, silné morské prúdy s kryhami, opačný vietor, príliš veľa skaly, nízky kopec, nemožný prístup k ľadovcom, veľmi ostrý vrchol na štartovanie letu, zlé podmienky pre pristávanie atď… Ja osobne som sa zahľadel na jednu skalnú vežu, ktorá ako keby z oka vypadla Nameless Tower v Pakistane. Mišo to zavrhol slovami „Maťo, na skalu ani nepozeraj to je rozdzigane“.

Šťastena nám nakoniec priala a konečne sme našli ideálneho adepta. Krásny súmerný s ideálnou ľadovou líniou, pekne natočený, s prístavnou plážou na vylodenie z Alíka, s dobrým kotvením čakajúcej lode, s miestom na pristátie letcov, bez prístupového ľadovca, s pekným vrcholom, primeraným prevejom… skrátka ideál.

A je čas sa zase vrátiť k dramatickému úvodu a dopovedať príbeh.

„To Jsou borci, kurňa, to jsou borci…“ obdivne mrmle Jirko. Sám kedysi paraglajdoval tak tuší o čom to je. Nedávno skúsil aj lezenie a teraz toto spojenie dvoch adrenalínových superšportov sleduje priamo v jeho svetových parametroch ako na dlani. Trvá dosť dlho kým sa chalani znesú dolu stenou zatiaľ bezmenného kopca. Tento ukazoval na vrchole 1057 metrov, čo sa ešte preverí, ale je to vyše 1000 metrové prevýšenie k miestu pristátia. Občas sa stratia za mrakmi aby precvičili zaostrenie našich očí a šošoviek ďalekohľadu. Ukázalo sa, že Ďuro aj po 4. krát správne prečítal všetky letové podmienky čo je základom pre úspešný a bezpečný dolet. Nie je to tu ľahké. Doma v Tatrách môžeš letieť pár stupňov vedľa, pár kilometrov mimo a nevadí to, lebo do 3 hodín si na chate, na ceste, alebo niekde inde v civilizácii. Ale tu musíš mať podmienky úplne presné aby si trafil na to jedno jediné miesto možného pristátia. Nie bližšie, nie ďalej, nie mimo, lebo záchrana je nemožná, v ľadovom mori si do troch minút mŕtvy, ak netrafíš dolinu tak sa nemáš ako presunúť.

Štartujeme motory na lodi a plavíme sa po nich. 200 metrov od brehu vykladáme na more Alíka a Jirko v ňom vzpriamene a dôstojne odpláva vyzdvihnúť úspešné antarktické lezecko-letecké esá. Nadšene im stíska skrehnuté ruky a necháva ich tam ešte asi hodinku domrznúť, lebo ho nadchne zaujímavý druh tučniakov vedľa pláže a ide sa s nimi fotiť.

Mišo a Ďuro tak dosiahli svoj cieľ a expedičná nálada sa uvoľnila. Už nikto nič nemusel. Okrem reklamných povinností Máru, na ktoré ho Galásek neustále upozorňoval, sa už nič nesílilo.

Mára a ja sme si ešte vyskúšali výsadok a lezenie na Antarktické kryhy. Mára zahviezdil počas trojhodinového pózovania pred objektívmi na kryhe neuveriteľných tvarov (mačka, sfinga,…). Ja som si zase užil paniku pri svojej kryhe počas plavby na Alíkovi s Mišom, Ďurom a Galáskom. Pozoruhodný je najmä rozdiel v počte fotozáberov lezcov na kryhách, Mára 3517 – ja 25.

Po udalostiach na Argentínskej polárnej stanici na ostrove Melchior, kde náš cikajúci chlapček demonštroval vďačnosť za pohostinnosť miestnej posádky tým, že sa im vyondial do studne, sme sa veľmi neochotne vydali na plavbu späť do Ushuaia. Počasie nebolo ideálne a zo všetkých čakajúcich lodí naša vyplávala ako jediná. Malá vzbura bola potlačená diktátorsky kapitánom lode. Mára zaperlil hlášku, až mi z nej prechádzal zrak, či vlastne sluch. Prej: „aby sme věřili v kapitána a když né, tak v něho (Máru), kterej ho vybral a když ani v něho samotnýho, tak v jeho šťastnou hvězdu, které on věří…“. Toto povedal v návale ohnivej reči plnej ďalších podobných argumentov, čím dosiahol minimálne to, že som okamžite vytriezvel.

Chillan Oswaldo z lode PolarWind nám ešte daroval námornícku knihu Drake Passage, ktorej bol autorom. Napísal ju počas desaťročnej služby na majáku na Hornovom Myse. V knihe je pekná farebná mapka znázorňujúca miesta niekoľkých desiatok lodí, ktoré sa tam v okolí potopili. Skúsený morský vlk Oswaldo zostal čakať na lepšiu predpoveď počasia, čím nás (najmä Galáska) veľmi „povzbudil“.

Odrazili sme a Mišo ešte pred vyplávaním na šíri oceán (ťažko povedať či to bol Atlantický, alebo Tichý) napiekol fajnové mastné langoše, čo bol asi ten najhorší možný nápad. Každý schľamstol po tri a každý prvé dni viac menej ľutoval.

Asi v polke Drakeovho prielivu sme sa dočkali nevídanej veci – Mišovho zaváhania. Počas toho ako cedil cestoviny na moment otvoril strešné vetracie okienko, aby para vystúpila z lode. A zabudol zatvoriť. Pri nakladaní jedla do mysiek to prišlo : Divný, silný, šumivý zvuk. Najprv nám to nedošlo až keď som pozrel na Miša ako s vypúlenými očami prelieza do kuchynky mi svitlo:

„Mišo nezavrel okienko a máme vodu v kuchyni !“ bonzujem správu dňa a všetci sa okamžite pridávajú aby si vychutnali tú málo vídanú možnosť navážať sa za niečo do bezchybného kuchára.

„Sa tu teraz kvôli Tebe potopíme“ dramatizuje bledý Ďuro ležiac na zemi s grcátkom v ruke.

„Teď už budu spát ne jen na zemi ale i ve vodě, to Ti pěkne děkuji“ volá Galásek.

„Míšo, všechno Ti dám k náhradě“ oznamuje mu kapitán.

„Mišo, tos nemoh zavřít to okénko, vždyť víš, že nás ty vlny pořád přelévají“ mentoruje Martin.

„Jak si moh zapomenout tak dúležitou věc?” pýtal sa aj Míra, ktorý sa kvôli tejto situácii zodvihol a preliezol s grcátkom v ruke zo zadnej kajuty, len aby mu niečo neušlo.

„To nám tady krásně vzklíčí plísně, pánové“, pridá aj Mára svoju časť. Do večera rozoberáme čo všetko sa mohlo stať, aké pekelne dôležité je vyvarovať sa takých a podobných chýb, a Mišo na všetko s úsmevom prikyvuje…

Popis hrôz šesťdňovej plavby tým strašným miestom na konci sveta najlepšie dokresľuje môj mail po preplávaní Drakeovho kanála, ktorý som v návale emócií poslal domov svojim láskam. Poodkrývam týmto svoje listové tajomstvo:

Ahojte biele hlavičky!
Zdravím Vás z kanálu Beagle pri Ohňovej zemi.
Strastiplná cesta cez Drakeov prieliv je za nami!  To bolo fuuuuj.  Konečne je to za nami a vidím zem na oboch stranách lode. Do Ushuaia to máme práve 100 km, sme tam do večera. Tak, deti, keď Vám odteraz dakto povie, že sa dačo nedá tak mu povedzte, že Váš tato preplával z Antarktídy do Ameriky na malej plachetnici v 30 až 50 uzlovom predo-bočnom vetre a v siedmom stupni Beaufortovej stupnice vĺn, rýchlosťou do 11 uzlov. Na lodi sa počas plavby viac vecí pokazilo, ako fungovalo, všetci ôsmi členovia posádky grcali a skoro nespali. Asi taká bola cesta naspäť.
Ale už počujem, ako nám klepú steaky v Ushuaia! Už sa nám naráža ten sud piva!?!
Najtragickejší pohľad je na Ďura Koreňa, našu paraglajdovú hviezdu. Vyzerá strašne, je polka z neho. Aký bol biely predtým, tak to vyzeral ešte jak černoch oproti tomu, jak zbledol do dneška, chudák.
Na lodi toho už čo sa týka prístrojov, veľa nefunguje. Ešte počas plavby do Antarktídy vypadol radar, tak sme sa museli celý ten čas spoliehať na vlastný zrak aby sme sa nestretli s kryhami alebo inými loďami. Včera pri konci Drakeovho prielivu Mišo dva krát zázračne zbadal vo vlnách, v šere a hmle, dva obrovské 300 metrové tankery. Máme natrhnutú hlavnú plachtu. Nefunguje lodná GPS-ka tak ideme podľa GPS na Martinovom mobile. Dobré je, že mobil sa dá nabíjať na 12 voltov lebo dobíjanie na 220 nefunguje. Vypadáva autopilot, tak sa stále musí prepínať a nastavovať. Náhradný motor od záchranného člna Alíka je nefunkčný, tak sme sa spoliehali na fungláč, ktorý sme v Antarktíde s veľkou slávou naložili a zistili, že tiež nefunguje. Opravil nám ho jeden Poliak na ostrove Enterprise. Čerešnička je, že sa pokazilo čerpadlo na hajzli tak hádžeme osratý papier do igelitového sáčku. Pamätáš, Mariettka? Ako na Kube. Len tam ho 2 krát denne vynášali. Potom ešte nešla rúra na pečenie, ale sme ju rozbehali. Včera počas náklonu lode vypadla z drezu termoska a sa rozbila, tak nemáme ani čaj kde preliať. Ale to nevadí, hlavne že črepiny prepichli Galáskovu karimatku tak poslednú noc strávil na tvrdej zemi. Inak pozitívne na celej akcii bolo, že Galáskovi spadol do oceána dron ešte v Antarktíde, čo som veľmi ocenil, lebo s tým furt otravoval a zaberal kopu miesta. Našťastie máme Miša, ktorý dokázal variť z pozáručných polotovarov, keďže chladničky na tejto lodi od začiatku nefungovali a my sme ich volali smradničky. Nič sme neulovili ani nelovili, ako som si myslel, že budeme, lebo nám nešli smradničky a nebolo by kde mäso dávať. Jediné čo fungovalo, bola nálada na lodi a lacná, v Ushuaii kúpená gitara, ktorú sme plánovali po plavbe hodiť do mora lebo od nej nikto nečakal, že to celé do konca vydrží. Ale ona zabojovala a vyhrala svoj boj o prežitie.
Nedostatky technického vybavenia lode sme sa snažili nahradiť alkoholom, ktorý sme ale rýchlo minuli. Aj keď sme ešte neplánovane učinili pár dobrých dealov (s Ruským oligarchom, Chillanom Osvaldom a na Argentínskej základni), zistili sme, že túto zložku vybavenia lode nikdy neslobodno podceniť. Hlavne čo sa týka  piva, vína a Tatranského čaju, ktorého množstvo sme neviem prečo zanedbali, keď bol od sponzora.

Ostatné Vám poviem neskôr, doma.
Teším sa, že ste v Tatrách a športujete.
Tatik Martin


Návrat na pevninu bol neopísateľný. Ani som nevedel, aké príjemné môže byť stáť konečne kolmo a vzpriamene. Míra prestal volať „Nehoupat!!!“. Ďuro sa znova narodil, pripojil na svoje pupočné káble a písal, a písal…. Ostal akože strážiť veci v maríne, no v skutočnosti písal a písal…. My ostatní sme vymietli prvé bary v Ushuaii, veď sme mali dvojtýždňový deficit piva.

Takmer som skotúľal slzu po líci keď sme sa lúčili s bratmi Čehúňmi. Výborní chalani, sa mi stali priateľmi. Snáď sa neurazia za túto true story. My sme sa pobrali požičaným autom na sever smer Patagónia a oni lietadlom smer Buenos Aires – Frankfurt – Praha. Dlho a dobre budem spomínať.

Kapitán Jiří Denk už zase brázdi niekde Pacifik. Aj jemu patrí vďaka a ešte raz sa mu ospravedlňujem za ten šrám na teakovej podlahe v kokpite, kde som počas rozlúčky s ním zhodil plynovú bombu.

Bola to parádna akcia, po všetkých stránkach vydarená ale už nikdy, naozaj nikdy nepôjdem nikam loďou, ani keby som s Mišom neviem aké dobré víno na terase popíjal. Aby bolo hneď jasné, že nie je čo riešiť.

Martin Suchý

Autor článku – Martin Suchý,

Autori fotografií – členovia expedície

Výber fotografií – Michal Sabovčík

Share